Divadlo hudby a poezie AGADIR uvedlo v brněnském klubu Leitnerova poetickou koláž z veršů brněnských básníků pod názvem Na každého čeká jeho verš. „Bol som naozaj dojatý,“ pravil náš svalnatý přispěvatel a napříč si setřel slovenské slzy z obličeje, „lebo to bolo najme o láske na nádraží a tam som sa aj ja po prvý raz zalúbil, boha jeho!“

Prichádzam do zaplneného baru v klube Leitnerka a krátkym kývnutím zdravím nášho pána staričkého učitela. Kvôli hluku, ktorý vydávajú hostia, sú akékoľvek verbálne prejavy zbytočné. Onen zmíněný pán je na svoje leta stále štramák a sedí v spoločnosti autorky scenára paní doktorky Mileny Fucimanovej. V debate s ňou pokračuje i počas mojej návštevy v samoobslužnej šatne. Po návratu zo šatny zisťujem, že je nás tu z NAPRÍČ naozaj vela, lebo sme inteligentné kulturné občanské sdruženie, aké aby v Evrope pohledal. Dostávame pokyn na presun do hľadiska divadelnej sály.

Na predstavení ma upútalo vystupovanie hlavného hrdinu, ktorý svoju postavu zvládol na výbornú. Bolo zjavné, že ovláda prácu s pocitom. Oceňujem i nasadenie herečky v hlavnej ženskej roli, ta sa napriek slovenskému pôvodu zhostila úlohy v česky-hovoriacom divadle dôstojne. Dejová línia mala niekoľko rovín, jež mali jediný spoločný menovateľ – lásku. Počas celého predstavenia bol prítomný motív nádražia v chladnom počasí a ľudí, ktorí sa na ňom pohybujú. Tí šťastnejší cestujú domov za svojou rodinou či láskou. Mnohí sa však nemajú kam vrátiť. Hlavný hrdina sníva o žene, ktorú stratil... Ako som mu rozumel, boha jeho!

Sprievodná hudba bola originálne interpretovaná klavírom, zobcovou a priečnou flautou, husľami a dvoma vokalistami – mužským basom a ženským sopránom.

Texty vybraných básní mali nostalgický, romantický, miestami erotický charakter a boli vhodne použité i napriek tomu, že pochádzali z pier rôznych autorov.

Celkovo hodnotím predstavenie ako zaujímavú kombináciu hudby, poézie a brušného tanca. „O jejích ňadrech řeknu jen, že byla zářivá a skvělá. Do jejích útrob vcházel jsem jak do kostela. Když řekla, proboha, už dost, to teprv toho nejvíc chtěla.“

Adrián Jankových